Tour de Roháče

Autor: Marián Fejerčák | 21.8.2019 o 9:45 | (upravené 3.9.2019 o 8:48) Karma článku: 1,91 | Prečítané:  707x

Roháče patria medzi najviac navštevované časti pohoria Západné Tatry. Tiahnu sa z východu od Volovca (2063 m n. m.) až na západ po Salatín (2047 m n. m.). Za hlavný vrchol Roháčov by som pasoval Ostrý Roháč - taký dvojzubec...

...ako som už spomenul - Ostrý Roháč (2087 m n. m.) - rád ho nazvem aj "pán Roháč". Je to tiež podľa mňa taký náš "slovenský Matterhorn", tak sa mi trochu javí hlavne, ak sa naň dívam od svahu Deravej alebo inak - poľskej Łopaty (1955 m n. m.). 

Ups, ale mimochodom som odbočil.

Pred niekoľkými dňami som sa rozhodol, že tentoraz nepošteklím chrbát Roháčov, ale že ich dokola obídem. Pondelok mal tú česť, že som sa spontánne podujal na "Tour de Roháče". Autobus už zrána zaťažený niektorými zamračenými tvárami som odľahčoval úsmevom a ten sa podľa mňa s radosťou približoval k svojej konečnej - Žiarska dolina, bus (860 m n. m.). Žiarsku dolinu totiž považujem za celebritu medzi dolinami Západných Tatier, nakoľko sme ju obdarovali asfaltkou a chatou. Mám pocit, že táto sláva si od nej pýta svoju daň.

Postupným stúpaním dolinou som poslúchol nutkanie odbočiť vľavo na starú cestu - teda na pôvodnú turistickú trasu označenú modrou značkou a následne les odtrhol moje oči od asfaltovej cesty, ktorá mi bola dovtedy spoločníčkou. Približne asi po pol kilometri tabuľa presmerovala moje kroky späť na asfaltku, nakoľko v lese prebieha ťažba dreva.

Napokon som okolo ôsmej hodine dorazil k Žiarskej chate (1283 m n. m.). 

Od smerovej tabule som sa vybral turistickým chodníčkom zelenej značky - podľa mapy číslo 5610 - smerom do Jaloveckého sedla (1858 m n. m.). Cestou po pravej ruke som s bázňou zahliadol symbolický cintorín obetiam Západných Tatier a o niekoľko výškových metrov to horské ticho prerušili vody Šarafiovho vodopádu, 

odkiaľ som už len v objatí kosodreviny trielil do sedla. V tomto sedle cítim veľké pokušenie zamieriť vľavo na neoznačený terén, pretože moja zvedavosť je kŕmená Jaloveckou kopou (1937 m n. m.) a od nej južnejšie ležiacou vyššou Ráztokou (1947 m n. m.), lenže predsa nezradím tie Roháče, že? 

Pokušeniu som odolal a moje nohy skúšal hrebeň Príslopu (2141 m n. m.), hmlou zahalený, skúpy na výhľady, kde-tu sa mi odhalila dolina Parichvost. Pohľadom na kamzíky boli pokorené moje ambície prvenstva na tomto vrchu v tom okamihu. Na Príslope ma okrem triangulačného bodu privítala aj meteorologická stanica, ktorej merač vetra mal čo robiť s tým vetriskom, čo aj mňa prekvapil. Inak, Príslop so svojím juhovýchodným ukážkovým lavinóznym svahom je v zime postrachom pre Žiarsku chatu. 

Opustil som Príslop smerujúc k jeho severnému susedovi, k Baníkovu (2178 m n. m.) cez skalnatý rozoklaný hrebienok, čo spája tieto dva končiare. V poradí štvrtý najvyšší bod Západných Tatier zároveň obsadil aj prvú priečku v rámci hlavného hrebeňa. 

Južný vietor aj tu dokazoval svoju plnú moc a akoby ma plánoval uväzniť na tomto mieste, no túžba ísť ďalej do Baníkovskeho sedla (2040 m n. m. - najvyššie položené sedlo v Západných Tatrách) mnou pohla. Ani v sedle búrlivé prúdenie vzduchu z juhu neustávalo a usilovne vyvíjalo snahu na zhoršenie mojej nálady, čo mu našťastie nevyšlo. 

Táto zníženina medzi Pachoľou (2066 m n. m.) a Baníkovom sa mi stala vstupnou bránou na Oravskú stranu Roháčov - doteraz pre mňa veľká neznáma záležitosť. Prekročením na Oravu míňam Liptov a vietor stratil nado mnou dosah a začalo bádanie tohto kraja. Spálená dolina odhalila svoje zákutia vrátane strminy Baníkova, až môj zrak pohltili tieto podivuhodné steny tohto velikána. Chodníky neboli už chodníkmi, lež skôr diaľnicami plné ľudí opantaných týmto pre nás neobyčajným biotopom. Rázcestník pod Troma kopami (1589 m n. m.) 

nekompromisne pripomína trasu k vytúženým Roháčskym plesám, ktoré sa nad ním vyvyšujú nadmorskou výškou 1719 metrov nad morom. 

Povedal som si, že zamakám a konečne kvapky môjho potu odovzdám vodám hôr. 

Jazykovo bohatá návšteva plies zriedila mojím ušiam neustály prítok slovenčiny. 

Nadšený priateľskými pozdravmi veselo napredujem do Smutnej doliny. V tieni Ostrého Roháča a Plačlivého zľahka kopírujem šľapaje spoluhoralov predo mnou, čo cielia do Smutného sedla. 

Na severovýchodnom svahu Troch kôp nás skúmajú pohľady jedenástich kamzíkov. 

Napokon sa ocitám v spomínanom Smutnom sedle (1962 m n. m.) Liptovom privítaný.

Klesajúc Prostredným Grúňom vychutnávam ešte posledné výšavy padajúce do Žiarskej doliny. 

Rázcestník pod Homôlkou (1700 m n. m.) mi nepriamo dáva najavo koniec mojej obchôdzky Roháčov.

O múr Žiarskej chaty opieram svoj vetrom ošľahaný ruksak a srdcom kradnem zvyšky romantiky z hrebeňa Roháčov. 

   Otec Liptov a matka Orava - pre nás Roháče vychovali,

deťmi sú im naveky,

   závoj hmly a nočná košeľa z tmy utkaná ich zahalí,

vážme si to potomstvo, nečiňme mu prieky...

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Nejaké nové miliardy pre Erdogana by sa mali nájsť

Ešte jedna hystéria má predpoklady vypáliť aj škaredšie než v 2015.


Už ste čítali?