Tatranským tichom

Autor: Marián Fejerčák | 24.8.2019 o 21:19 | (upravené 3.9.2019 o 8:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

 

   umlčaný vtesnám sa medzi kmene smrekov, 

dvíham nohy nad dolinou, kde zemská tiaž má svoj domov, 

pokoj v stratení objavím dohodnutý s vetrom, nech vezme pýchu z môjho dychu.

   Hľadám slnko v labyrinte drevených končatín stálych obyvateľov svahu,

popri stopách dávnych svedkov zrodenia týchto končín,

som jak chodiacou podnožou oblakov vedený v tajomnú čiernotu,

zhasne tá pochodeň nádejí, spálených v srdci dobráka,

čo vymenil svoju totožnosť pred zrkadlom hladiny riav.

   Oparom spojené chceli byť dva brehy ľadovej bystriny, 

bádajúcej po splynutí s veľkosťou nebies, 

keď s kameňom zmluvu uzatváram pred nemou žulou, 

padnúc na pôdorys dávnych udalostí skromného začiatku. 

   Plejáda končiarov hradbou je hlbinám, sedlami spútané sú štíty, 

horským hrebeňom učešú sa mračná tesne pred stratou kaderí, 

veď prenechajú bohatstvá nižším polohám,

čo úsvit nevchádza do každej z ich komnát,

po ktorých aj túžba nespočetných sŕdc spozornie.

   Hukot vodopádu panuje túlavým pevcom nad strminou, 

hľadajúcich slobodu pred jeho vrtochom v útrobách tiel velikánov, 

pózou nehybnou naveky skamenení, aby na odchod nepomysleli,

minulosťou počatí, zastavení v pohybe času... 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Nejaké nové miliardy pre Erdogana by sa mali nájsť

Ešte jedna hystéria má predpoklady vypáliť aj škaredšie než v 2015.


Už ste čítali?