Prekvapenie pre Prednú Poludnicu

Autor: Marián Fejerčák | 25.8.2019 o 23:19 | (upravené 3.9.2019 o 8:48) Karma článku: 1,20 | Prečítané:  371x

Predná Poludnica (1491 m n. m.) by v pohode mohla niesť aj titul "predskokan" Poludnice (1548 m n. m.). Obidva vŕšky ležia pri sebe ako verné susedky v Nízkych Tatrách. Poludnici vďačí za svoj vznik aj Mikroregión pod Poludnicou.

Ľudia vraj v strednom Liptove prezývajú Prednú Poludnicu ako "Iľanovská Poludnica" a jej južnejšiu susedku Poludnicu ako "Demänovská Poludnica", takže to vyzerá tak, akoby obce Iľanovo a Demänová (paradoxne neleží pod ňou) rozhodli o ich neoficiálnych pomenovaniach.

Poludnica je obkľúčená zo severovýchodu Liptovským Jánom, severne je od nej Závažná Poruba, k severozápadu sa nachádza Iľanovo a Ploštín, zo západu ju ohraničuje Iľanovská dolina, južne leží sedlo pod Kúpeľom (1131 m n. m.), čo predstavuje spoločného menovateľa pre ešte južnejšiu Krakovu hoľu (1751 m n. m.) a napokon z východu je lemovaná známou Jánskou dolinou.

Obe "Poludnice" si už zvykli na to, že ich obdivovatelia sa k nim priblížia zo štyroch smerov - a to z Iľanova po turistickom chodníku modrej značky, kde medzi kótou 1360 metrov nad morom a Prednou Poludnicou sa nachádza približne tri metre vysoký kovový rebrík ako istiaci prvok, taká kvázi "mini ferrata". Ďalší smer - tiež na modro sfarbený - je zo sedla pod Kúpeľom cez vyvýšeninu "Kúpeľ" (1268 m n. m.) a medzi ňou a Poludnicou zhruba v strede trasy sa chce skryť "jaskyňa za humnom". Tretí prístup Predná Poludnica umožňuje skrze zelenej značky z dedinky Liptovský Ján od hotela Ďumbier cez Javorovicu (1062 m n. m.). Posledná farba trasy ostala žltá a tá patrí chodníčku začínajúceho v Závažnej Porube, pokračujúcim chatou Opalisko a v sedle Rakytovica (1080 m n. m.) sa stretáva s už spomenutou zelenou pešinkou.

Čo sa týka prekvapenia, uvedeného v názve článku - najprv som bol prekvapený ja, keď mi kolega pred časom podal pre mňa vzácnu informáciu, že jestvuje aj piaty smer - bývalý turistický chodník červeného značenia - on ale už svoje "služby" neponúka širokej verejnosti. Stará značka má tiež iný tvar alebo podobu ako tie súčasné označenia pre turistov. A preto som si zmyslel, že aj ja prekvapím samotnú Prednú Poludnicu mojou nečakanou návštevou z tohto tajomného červeného smeru.

Na mapách táto červená trasa nie je vyznačená, takže som trochu improvizoval a pomohol som si Iľanovom, za ním totiž naberá výšku pekne udržiavaná zvážnica a tak ma poslala do lokality na mape ako "Majerská", odtiaľ som bol posunutý vyššie ku kóte 911,6 m n. m., tu sa mi však krok zvrtol k miestu zvanom "Kubáňová" a zrazu som sa ocitol v istom bode na svahu nad priesekom lesa, čo siaha až dole k úpätiu kopca. Intuitívne som stúpal hore, až sa mi zjavila prvá červená značka.

Túto pre mňa prvú červenú značku som objavil v lokalite Opalisko, nazývanej rovnako ako chata hlboko podo mnou. Celý čas chôdze mi svoje zákutia odhaľoval lesnatý hrebeň, čnejúci sa nad dolinkou Suchá, v ktorej je umiestnený žltý chodník a nad stromami pokrytým kotlom s menom Záskalie. Postupným kráčaním zisťujem nulovú údržbu cestičky, čo je logické z dôvodu pravidelného neužívania. Vyššie terén nadobúdal skalnatý charakter, čo len obohatilo moju túru o zaujímavé momenty. 

Jeden z atypických výhľadových momentov sa objavil, keď mi oči zaostrili na Končitý vrch (1310 m n. m.), vsadený do severozápadného predĺženého výbežku Prednej Poludnice so záverečným kopcom Vápenná (792 m n. m.), znižujúceho sa k Iľanovu.

Bolo to ako na hojdačke - raz hore, potom dole a tak dookola - zastaviť som bol nútený takýmito výjavmi  :

Hrebeň naďalej hádzal viac a viac svojich metrov pod moje chodidlá, keď snáď na dosah ruky sa vynorila vytúžená konečná - Predná Poludnica. Poslednú vzdialenosť k nej spôsoboval hustý porast stromov zdanlivo nepriechodný v spolupráci so zrázmi, čo sa ma pokúšali odradiť od výstupu.

Idúc vpred, roztrúsil som obavy za sebou získaním jedinečných výhľadov, nezvyčajných pre klasické, frekventované trasy. 

Aj Predná Poludnica mi opätovala prekvapenie, keď sa ku koncu tejto púte nado mňa prudko povzniesla svojím skoro kolmým bralom.

Dilemou "zabaliť to, či nevzdať to" posadnutý som na chvíľu pohľadom zaváhal...

Narastajúce zúfalstvo utlmili kovoví pomocníci pripevnení k stene, ktorých chladné oká túžili po dotyku teplej ruky...

Iba reťaze boli nádejou, že budem pustený na vrchol, pretože to bralo napravo a ani naľavo nemalo konca kraja. Rezolútne som zhadzoval strach dolu svahom odvážnym prekladaním nôh za zvuku rinčania reťazí.

Čuduj sa svete - reťaze na Prednej Poludnici - to majú vo výbave také Roháče, Sivý vrch, Vysoké Tatry a podobné autority. To znamená, nepodceňovať ani tieto nižšie výzvy, hoci nás balamutia svojou vari bezvýznamnou výškou. Správnosť môjho azimutu mi potvrdili aj ľudské kresby na kmeňoch, ktoré vo mne evokovali predstavu akejsi vstupnej brány a zároveň znásobujú moje nadšenie pretrhnutím tejto pomyselnej cieľovej pásky.

 

 

Následne som sa potom spokojný vydal žltou značkou do sedla Rakytovica (1080 m n. m.),

cez Závažnú Porubu domov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Nejaké nové miliardy pre Erdogana by sa mali nájsť

Ešte jedna hystéria má predpoklady vypáliť aj škaredšie než v 2015.


Už ste čítali?